„Súviselo to najmä s rýchlym rozvojom priemyslu v Spojených štátoch, keď prichádzalo do tovární množstvo nových, nekvalifikovaných pracovných síl. Často sa tam stretávali s bezohľadným ignorovaním pracovnej bezpečnosti a hygieny, aj s okrádaním na mzde. Tento problém sa týkal aj mužov, ale tí už mali aspoň tradíciu remeselníckych cechov. Pretvárali ich na prvé odborárske organizácie, ktoré poskytovali úrazové a penzijné poistenie, podporu pri vymáhaní zadržaných platov, patronát nad učňovským školstvom a podobne. Spočiatku ale odmietali prijímať ženy,“ uviedla pre TASR Marína Zavacká z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, v. v. i.
Vtedajšie typicky ženské robotnícke zamestnania boli podľa Zavackej v textilnej výrobe, v konzervárňach, či pri výrobe zápaliek. Ženy bežne pracovali s jedovatými látkami v slabo vetraných priestoroch, v obrovskom hluku strojov s nezakrytými prevodovými pásmi a rezacími časťami, svietilo sa otvorenými plynovými lampami. Pracovný čas bol oveľa dlhší ako dnes a dolná veková hranica bývala pod 14 rokov. Aj preto robotníčky zvykli začiatkom jari demonštrovať za zlepšenie pracovných podmienok a neskôr pridali aj požiadavku volebného práva.
Jeden z prvých známych protestov sa uskutočnil 8. marca 1857 v New Yorku, kde zamestnankyne z viacerých textiliek požadovali zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov. „Najprv sa dátum každoročného veľkého protestu ustálil na poslednú februárovú nedeľu. Do verejného povedomia vo svete sa táto téma dostala po veľkej tragédii v textilnej továrni Triangle Factory v roku 1911, kde si požiar vyžiadal 146 životov. Išlo prevažne o prisťahovalkyne z Európy. O strašnej smrti žien vo výškovej budove, kam nedosiahli požiarne rebríky a mali zamknuté núdzové východy, preto sa niektoré pokúšali zachrániť skokom z okien, sa písalo vo všetkých krajinách, odkiaľ pochádzali,“ pripomenula Zavacká.
Pod tlakom verejnej mienky sa tragédia podľa historičky dôkladne vyšetrovala a prijali sa opatrenia, aby sa niečo podobné už neopakovalo. Sprísnili sa požiarne a hygienické normy, aj lekársky dohľad. Vzniklo ministerstvo práce s orgánmi nezávislej kontroly, dievčatám sa sprístupnili kurzy a učňovské školy. Tieto opatrenia sa rozšírili do celého sveta, aj na územie dnešného Slovenska a mnohé z nich sa v súčasnosti považujú za bežné.
Počiatky MDŽ sa viažu aj ku II. Medzinárodnej konferencii socialistických žien v roku 1910 v Kodani. Nemecká predstaviteľka Clara Josephine Zetkinová navrhla, aby sa zaviedol Medzinárodný deň žien ako uznanie boja za práva žien všade vo svete ešte bez konkrétneho dátumu. O rok neskôr, 19. marca 1911, v európskych metropolách ženy prvýkrát demonštrovali za volebné právo, možnosť zastávať verejné funkcie a proti pracovnej diskriminácii.
Ďalší z koreňov tradície MDŽ sa spája s protestom žien v Petrohrade. „Svoje podujatia tam organizovali už pred prvou svetovou vojnou. Ale keď sa stretli vo februári 1917, mali už mužov a synov dlho na fronte, nebolo čím kúriť ani čo jesť. Pod heslom Chlieb a mier spustili vlnu nepokojov, ktorá prerástla do známej Februárovej revolúcie. Tá im priniesla demokratizačný program, vrátane všeobecného volebného práva. Aj na ich pamiatku sa medzinárodne ustálil deň 8. marec (v Rusku mali starý, juliánsky kalendár). Ako pamätný deň zápasu o lepšie pracovné podmienky žien si ho osvojila aj Organizácia Spojených národov,“ vysvetlila Zavacká.
V prvej Československej republike (1918 – 1938) začali tento sviatok sláviť robotníčky už krátko po jej vzniku a postupne nadobúdal masový charakter. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939-45) začali ľudáci vytláčať ženy zo škôl aj zo zamestnania a odkaz tohto sviatku bol nezlučiteľný s ich ideológiou. Ďalšie znehodnotenie slobodného odkazu MDŽ nastalo v Československu po februárovom prevrate v roku 1948, keď moc prevzala komunistická strana. Aj preto sa MDŽ stretáva po Nežnej revolúcii s negatívnymi reakciami.
„V 19. storočí sa zamestnanci v priemysle, ako nová spoločenská skupina, čo ešte nemala politickú reprezentáciu, výrazne angažovali v ľavicovom hnutí. To však tvorili nielen komunisti, ale aj kresťanskí socialisti, sociálni demokrati a ďalšie vetvy. Nuž a podobne, ako v prípade aj iných sviatkov (a nielen sviatkov), komunisti po svojom nástupe k moci všetkých konkurentov vygumovali. Tiež nebolo vhodné pripomínať, že v kapitalistickej Amerike sa mohlo legálne protestovať proti zamestnávateľom aj proti štátu. Zo sviatku komunisti urobili prázdny rituál, pri ktorom sa na podnikových oslavách zväčša ženy starali o výzdobu a prípravu pohostenia a muži si usilovne pripíjali. Po zmene režimu mu táto nálepka dlho ostala,“ uviedla pre TASR Zavacká.
Zdroj feed teraz.sk
