Po oslobodení Československa v roku 1945 sa držba pôdy na Slovensku riešila troma stupňami pozemkovej reformy: konfiškáciou pôdy nepriateľov a zradcov národa, revíziou prvej pozemkovej reformy a trvalou úpravou pozemkového vlastníctva.
Konfiškácia pôdohospodárskeho majetku sa vykonala v troch etapách. Súčasťou prvej etapy bolo práve nariadenie z 27. februára 1945, ktoré neskôr novelizovali ďalším nariadením SNR z 23. augusta 1945. Konfiškačným orgánom bolo Predsedníctvo SNR, ktoré rozhodovalo na základe návrhov Povereníctva vnútra a Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy.
Podľa historika Miroslava Sabola z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v. v. i., malo toto nariadene z 27. februára 1945 skôr revolučný charakter. Vojna a následný prechod frontu spôsobili podľa neho právny chaos a následnú podporu na oslobodenom území skôr ľavicových strán. Iniciatívu na vydanie tohto nariadenia tak zrealizovali komunisti, ktorí na oslobodenom území podnecovali bezzemkov a drobných roľníkov, aby zaberali pôdu hlavne kolaborantom a nemeckým a maďarským statkárom.
„Proti neboli ani predstavitelia Demokratickej strany, ale chceli to realizovať postupnými krokmi. Vznikali tak ‚miestne roľnícke komisie‘, ktoré hneď začali doslova chaotický rozdeľovať pôdu. SNR so sídlom v Košiciach mala práve z južnej oblasti východného Slovenska dostatok pôdy na prerozdeľovanie, pretože tam žila početná maďarská menšina,“ uviedol pre TASR Sabol.
Problém podľa neho nastal, keď sa začali ozývať bezzemkovia a drobní roľníci zo severných časti Slovenska, kde nežila žiadna maďarská ani nemecká menšina. Preto sa muselo postupne pristupovať k rôznym novelám, ktoré postihli aj slovenských veľkostatkárov.
„Nariadenie nemalo v SNR odporcov, bol to de facto konsenzus v celom vtedajšom politickom spektre, ale predstava o postupe konfiškácie majetku bola u rôznych strán rozličná. Je potrebne si uvedomiť, že sa nekonfiškovala len pôda, ale aj poľnohospodársky majetok – budovy, lesy, rybníky, poľnohospodársky inventár, dobytok, zásoby a podobne,“ vysvetlil historik.
Vedenie vtedy ešte existujúcej vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945) fungovalo podľa Sabola už len formálne, ale jej niektorí predstavitelia prostredníctvom inštitúcií (hlavne rímskokatolíckej cirkvi) ostro vystupovali proti pozemkovej reforme a bránili cirkevné majetky. Majetkové vzťahy medzi Vatikánom a SNR sa vyostrili odvolaním slovenských katolíckych biskupov, ktorí kolaborovali s ľudáckym režimom a poštátnením aj cirkevných škôl.
Po oslobodení musela československá vláda podľa historika na Slovensku riešiť napríklad Kapitulu v maďarskom Ostrihome, ktorá na južnom Slovensku vlastnila 40.000 hektárov pôdy. „Aj vzhľadom na tradičný slovenský klerikalizmus medzi širokými masami obyvateľstva bol postup pri konfiškácii katolíckej pôdy oproti českým krajinám a Maďarsku značne zhovievavý. Na Slovensku sa cirkevným inštitúciám prisudzovala verejná pozitívna činnosť, čo naopak v Čechách nebola pozícia cirkvi jasne definovaná a to viedlo k mnohým právnym sporom a následným konfiškáciám cirkevného majetku,“ skonštatoval Sabol.
Pozemková reforma, ktorej súčasťou bolo aj nariadenie z 27. februára 1945, znamenala zabratie majetkov fakticky bez náhrady. Vzhľadom na to, že konfiškácia sa dotýkala prevažne Nemcov a Maďarov, došlo k presunu ich pozemkovej držby do rúk československého štátu a prostredníctvom neho potom do individuálneho vlastníctva Čechov a Slovákov a osôb ďalších slovanských národnosti. Profitovali z toho podľa Sabola v prevažnej miere Slováci, ktorí mali väčší záujem o pôdu na rozdiel od Čechov. Slováci získali aj v českom pohraničí množstvo hospodárskych statkov.
„Pozemková reforma spôsobila na jednej strane v sociálnej štruktúre poľnohospodárskeho obyvateľstva oslabenie jeho najzámožnejších vrstiev (hlavne nemeckých a maďarských), ale na druhej strane pozdvihla životnú úroveň státisícov ľudí a ich rodín a tým zmiernila sociálnu diferenciáciu,“ zdôraznil pre TASR Sabol.
Zdroj feed teraz.sk
