Trpasličia planéta Pluto, v minulosti najmenšia a najvzdialenejšia planéta slnečnej sústavy, mohla získať svoj najväčší mesiac Cháron po vzájomnej ľahkej zrážke a období spoločnej rotácie pripomínajúcej postavičku snehuliaka, uvádza nová štúdia.
Vedci na základe doterajších modelov predpokladali, že Cháron vznikol, keď do Pluta narazilo veľké teleso. Rovnaký predpoklad v súčasnosti platí aj pre vznik nášho Mesiaca, ktorý podľa vedcov zrejme vznikol po náraze telesa veľkosti Marsu do Zeme.
Medzinárodný tím vedcov z USA a Švajčiarska však túto verziu vzniku Pluta spochybňuje v novej štúdii, ktorú 6. januára zverejnil vedecký žurnál Nature Geoscience.
Autori štúdie namietajú, že doteraz používaný model vznikol pre veľké objekty ako galaxie a obrovské (plynné) planéty pohybujúce sa vysokými rýchlosťami. Ten pre vysoké rýchlosti predpokladá, že objekty sa budú správať ako tekutiny, a pre ich zloženie zanedbáva jeden z parametrov – pevnosť. Autori štúdie však tvrdia, že tento parameter zásadne mení správanie objektov veľkosti trpasličích planét, pretože sa pohybujú výrazne nižšími rýchlosťami.
Cháron a Pluto tvoria horniny a ľad, nie prach a plyny ako galaxie či obrovské planéty podobné Jupiteru, takže na tlak nereagujú ako tekutiny, uvádza vedúca štúdie Dr. Adeene Dentonová Arizonskej univerzity.
Vedci sa preto domnievajú, že Pluto a Cháron do seba narazili, istý čas rotovali ako jedno teleso pripomínajúce snehuliaka a neskôr sa od seba odtrhli. Obe telesá si po oddelení zachovali viac-menej rovnaký tvar ako pred zrážkou, no zrejme si vymenili časť materiálu, dodáva štúdia.
Takmer štvrtine živočíchov žijúcich v sladkej vode hrozí vyhnutie, varuje nová štúdia, ktorú v stredu zverejnili v časopise Nature.
Vedci skúmali približne 23.000 druhov vážok, rýb, krabov a iných živočíchov, ktoré sú závislé výlučne od sladkovodných ekosystémov vrátane riek, jazier, rybníkov, potokov, močiarov a mokradí. Podľa zoologičky Catherine Sayerovej tieto sladkovodné biotopy pokrývajú menej než jedno percento povrchu planéty, ale žije v nich desať percent živočíšnych druhov.
Štúdia zistila, že približne 24 percentám zo skúmaných druhov hrozí vyhynutie v dôsledku množiacich sa nástrah ako znečistenie, priehrady, odčerpávanie vody, poľnohospodárstvo, invazívne druhy, zmeny klímy a iné. Sayerová tvrdí, že väčšinu druhov neohrozuje iba jedna, ale viacero hrozieb súčasne.
Nový výskum je podľa AP prvým, ktorý analyzoval riziko pre sladkovodné druhy z globálneho hľadiska. Predošlé štúdie sa zameriavali na suchozemské živočíchy vrátane cicavcov, vtákov a plazov.
Z cvičenia hula hooping, teda točenia obruče okolo tela, môžu mať podľa vedcov prospech nielen ľudia, ale aj roboty. Trojica matematikov z Matematickej fakulty Univerzity v New Yorku skúmala procesy prebiehajúce počas hula hoopingu a popísala ich z fyzikálneho a matematického hľadiska.
Vedci na výskum hula hoopingu využili telesá vytlačené na 3D tlačiarni v mierke 1:10 k ľudskému telu. Telesá mali rôzny tvar: žiarovka, presýpacie hodiny, hruška, obrátený trojuholník, valec, trojuholník, jablko, ovál a vajce. Predmetmi krúžil motor, ktorý pohybom okolo nich udržiaval obruče s priemerom približne 15 centimetrov. Jeho pohyb zaznamenávala vysokorýchlostná kamera.
„Vo všetkých prípadoch sme zistili, že obruč možno uviesť do pohybu okolo tela bez veľkej námahy,“ dodal. Z výsledkov štúdie tiež vyplynulo, že nezáleží na tom, či je pohyb telesa dokonale kruhový alebo elipsovitý.
Rozhýbať kruh je jedna vec, no udržať ho dlho v pohybe je niečo iné a vyžaduje si špeciálny tvar telesa – musí mať nielen zvažujúci sa povrch („boky“), ale aj krivky („pás“). Najlepším tvarom tela na dlhodobý hula hooping je podľa vedcov tvar presýpacích hodín.
Zdroj feed teraz.sk
