„Vincent Šabík sa nemýlil, ke? odhalil môj básnický rodokme? v kraskovskej línii. Pred infláciou slov varuje sám Ivan Krasko v básni Kritika – ´Do chrámu Slova možno vstupova? len vo d?och sviato?ných´. Táto požiadavka má viacero významových rovín, ale platná je vždy, aj dnes. Sama poézia predstavuje unikátne, nenahradite?né poznanie, ktoré sa tiahne celou civilizáciou,“ konštatoval pre TASR Ján Švantner.
Poézia je pod?a neho staršia sestra filozofie, ?o znamená, že spojenie tvorby a práce s myslením stvorilo túto civilizáciu. Pojmy tvorby a práce sú obsiahnuté v starom gréckom slove poiésis (poézia): „Ak sa z tohto spojenia stratí ?o len jeden prvok, civilizácia sa zmení na šíky technologicky vyspelých nemysliacich vražedných tvorov.“
Ján Švantner sa narodil 24. septembra 1949 v Banskej Hodruši (dnes Hodruša-Hámre). Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žarnovici študoval v rokoch 1967 – 1972 sloven?inu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V rokoch 1972 – 1975 sa zú?astnil na študijnom pobyte v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV).
Vo vydavate?stve Tatran ako redaktor pracoval v rokoch 1976 – 1980. Odborným pracovníkom Výskumného oddelenia kultúry Ústavu pre výskum a riadenie kultúry bol v rokoch 1981 – 1982. Od roku 1983 do roku 1989 pôsobil vo vydavate?stve Smena. Redaktorom ?asopisu Národná osveta bol v rokoch 1995 – 1999.
„Prvým stupienkom na mojej ceste k poézii bola recitácia básní, k ?omu ma viedla moja mami?ka. Ako malý školák som u nás v Hodruši pravidelne recitoval na Banícky de? Kraskovu báse? Baníci. Tou recitáciou sa za?al program slávnostnej akadémie, kde vystupoval aj môj starý otec, ktorý bol kapelníkom dychovej hudby,“ opísal Švantner svoje prvé dotyky s poéziu.
Jeho záujem o literatúru vzrástol na strednej škole, v?aka profesorovi sloven?iny Jánovi Debnárovi, ktorý zápalisto vysvet?oval najmä štúrovské obdobie v slovenskej literatúre. „V spätnom poh?ade sa mi zdá, že to boli predovšetkým naši slovenskí klasici, ktorí vo mne našli silnú odozvu, ?o ma približne v období maturity priviedlo k myšlienke napísa? svoje prvé verše, ktoré som však nikomu neukazoval,“ dodal dnes už etablovaný básnik.
Prvé básne napokon uverejnil po?as vysokoškolského štúdia na stránkach dnes už legendárneho ?asopisu Mladá tvorba: „Skuto?né za?iatky mojej tvorby siahajú do ?asu štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Toto obdobie vo svojom živote pokladám za ve?mi š?astné, lebo práve vtedy na slovenskej aj francúzskej katedre pôsobila absolútna literárna vedecká špi?ka, napr. Pišút, Štev?ek, Bun?ák, Rúfus, Stanislav, Ondruš, Mistrík, Felix a ?alší. Vstupnou bránou do literatúry bol vtedy ?asopis Mladá tvorba. Nebolo ?ahké prejs? touto bránou, nároky na výtvory mladých autorov boli vtedy ove?a vä?šie ako dnes. Ja som zachytil posledné dva ro?níky tohto ?asopisu, v ktorom v rokoch 1969 a 1970 boli uverejnené moje prvé básne.“
Švantner debutoval v roku 1972 zbierkou O snežnom srdci, po ktorej nasledovali básnické knihy Hviezdny úder (1975) a Nevidite?ná hudba (1980). ?alšia zbierka Lampa vyšla po šiestich rokoch. S odstupom až 20 rokov vydal v roku 2006 knihu Vyznania a piesne, ktorá je autorským výberom z vydaných zbierok doplneným aj novšími bás?ami. Pamiatke Milana Rúfusa venoval rozsiahlu básnickú skladbu List básnikovi (2010, 2011) a v roku 2019 mu vyšla zbierka Delfy sú ?aleko. Jeho zatia? poslednou zbierkou je Rozlomená pe?a? z roku 2022.
Ján Švantner patrí aj k významným prekladate?om francúzskej poézie. Mimoriadne cenné sú jeho preklady Charlesa Baudelaira a Stéphana Mallarmého. V roku 2023 vyšla v jeho preklade prvý raz v sloven?ine kompletná ikonická básnická zbierka Kvety zla. „Ako prekladate? som sa k Baudelairovi prepracoval až po ur?itom ?ase, ke? som mal za sebou preklady diel iných básnikov. Hoci som jeho poéziu poznal už predtým, nemohol som sa bez skúseností pusti? do jej prekladania len tak naslepo. Od Baudelaira ma zákonite viedla cesta ku Claudelovi a k Mallarmému. Preloži? Mallarmého znamenalo vystúpi? na Mount Everest bez rukavíc a bosky,“ zdôraznil dlhoro?ný prekladate? Ján Švantner pre TASR.
Baudelaire je pod?a neho iniciátorom moderny v celej Európe. Zásadne prehodnotil a pretvoril romantické básnické cítenie a myslenie. Modernú poéziu, koncentrovanú v Kvetoch zla, postavil na troch pilieroch: na imaginácii, kritickom intelekte a dokonalom tvare básne: „Všetky tieto prvky nachádzame v dielach najvýzna?nejších básnikov 20. storo?ia, slovenských autorov nevynímajúc. Ale Baudelairov prínos sa týmto nekon?í. Baudelaire prvý anticipoval tie existenciálne ?rty a stavy moderného ?loveka, ktoré ove?a neskôr analyzovala moderná literatúra a filozofia 20. storo?ia. Baudelaire objavil a vyjadril existenciálnu úzkos?, odcudzenie a absurditu moderného sveta. Od absurdity ho viedla cesta k tragickému údelu ?loveka. Východisko h?adal v nekone?ne a v nehynúcej, ale mnohorakej kráse, ktorá je protipólom všednosti a ubíjajúcej nudy v hlbšom, existenciálnom zmysle slova.“
Poézia je pod?a Švantnera tvorky?ou krásy a krása je jej odvekou zbra?ou. Kto tvrdí, že krása neexistuje, prezrádza, že nie je schopný ani ju vidie?, ani ju stvori?. „Krása, a i to prvý objavil Baudelaire, je nielen estetický, ale aj ontologický aspekt ?loveka,“ dodal Švantner.
Za svoju tvorbu bol viackrát ocenený. Je držite? napríklad Ceny vydavate?stva Smena (1986), Ceny vydavate?stva Slovenský spisovate? (1993), Ceny Jána Hollého (1993, 2010, 2013, 2024), Ceny Slovenských poh?adov (2000, 2003, 2004, 2005, 2011, 2016), alebo Prémie Milana Rúfusa (2012).
„Mám rozpísaných viacero vecí a ešte viac zámerov nosím v hlave, ale vopred o tom nikdy nehovorím,“ odpovedal Švantner na otázku, na ?om pracuje v sú?asnosti.
Zdroj feed teraz.sk
