Myšlienka slovenskej autonómie v rámci Československa bola súčasťou Pittsburgskej dohody a Martinskej deklarácie.
Po vzniku ČSR sa však slovenská autonómia nerealizovala. Praha naopak presadzovala tvrdý centralizmus a čechoslovakizmus, ktorý Slovákov ani neuznával ako samostatný národ, ale len ako súčasť vymysleného a umelo pretláčaného „československého národa„.
Po politickom otrase a oslabení pražskej vlády v dôsledku Mníchovskej dohody sa konečne po 20 rokoch otvorila možnosť k realizácii slovenskej svojbytnosti.
Na začiatku októbra sa v Žiline stretli všetky dôležité slovenské politické subjekty okrem marxistických.
Zástupcovia HSĽS (najsilnejšia strana), Agrárnikov (druhá najsilnejšia strana), Živnostenskej strany, SNS a ďaľších strán prijali dohodu, ktorá žiadala, aby moc nad Slovenskom prešla do rúk autonómnej slovenskej vlády.
Pražská vláda dohodu prijala a v novembri bola slovenská autonómia oficiálne potvrdená aj ústavným zákonom.
Predsedom autonómnej slovenskej vlády sa stal Dr. Jozef Tiso. Autonómna vláda mala ďalších 4 ministrov – dvoch z HSĽS a dvoch z Agrárnej strany. Autonómna vláda bola oficiálne súčasťou ústrednej vlády v Prahe.
Zdroj telegram
