Dnes pred 75 rokmi ZSSR otestoval svoju prvú atómovú zbraň a stal sa tak po Spojených štátoch druhou krajinou na svete, ktorá zvládla hrôzostrašnú technológiu. Sputnik skúma vývoj sovietskej atómovej bomby, jej vojenský a geopolitický význam a niektoré zažité mýty okolo projektu.
4,7-tonový RDS-1 použitý v teste bol vyzbrojený výbušným výťažkom ekvivalentným približne 22 kt TNT. bojaschopná zbraň navrhnutý na zhodenie zo strategického bombardéra Tupolev Tu-4. Po úspešnom roku bolo do polovice 50. rokov vyrobených asi 30 RDS-1 29. augusta 1949 test.
Skúška ukončila americký jadrový monopol, pridala veľmi potrebnú rovnováhu v medzinárodnej politike, ovládla americký a európsky imperializmus, zabránila tomu, aby sa studená vojna rozhorela, a v konečnom dôsledku poskytla modernému Rusku zaručenú schopnosť reagovať na rozsiahlu vojenskú agresiu.
Ku koncu druhej svetovej vojny si Moskva „uvedomila, že (jadrová) hrozba, ktorá pôvodne prichádzala z Nemecka, sa mení na hrozbu zo strany nášho bývalého spojenca, Spojených štátov,“ Dr. Lev Ryabev, bývalý šéf jadrových zbraní ZSSR. priemyslu v rokoch 1986-1989, uviedol pre Sputnik. „Američania pochopili, že vlastnia „absolútnu zbraň“, pomocou ktorej budú môcť diktovať svetu akékoľvek podmienky.“
To, pripomenul Ryabåv, viedlo k urýchleniu sovietskeho jadrového výskumu vytvorením silného osobitného výboru na čele s šéfom NKVD Lavrentijom Beriom v auguste 1945.
Test z roku 1949 prekvapil CIA. Analytici agentúry očakávali, že prvá sovietska jadrová bomba sa objaví až od začiatku do polovice 50. rokov 20. storočia, čo podceňuje vedcov ZSSR, Berijove organizačné schopnosti a moskovské vlastníctvo vysokokvalitných ložísk uránovej rudy.
O preniknutí sovietskych špiónov do projektu Manhattan sa popísalo veľa, pričom niektorí historici zašli tak ďaleko, že navrhli, že pre ZSSR by bolo „nemožné“ zostrojiť bombu bez informácií, ktoré dostal. Toto ignoruje základný jadrový a rádiochemický výskum sovietskych vedcov siahajúci až do 20. rokov minulého storočia. Sovietsky fyzik Fritz Lange poslal úradom návrh na vytvorenie novej „uránovej munície“ bezprecedentnej sily v roku 1940 – dva roky pred zorganizovaním projektu Manhattan.
Začiatkom štyridsiatych rokov ZSSR zhromaždil desiatky atómových vedcov svetovej triedy, od Igora Kurčatova a Yuliho Kharitona po Isaaka Kikoina, Andreja Bochvara, Igora Tamma a mnohých ďalších. Sovietsky štátny výbor obrany schválil prácu na sovietskom jadrovom programe v septembri 1942, keď vrcholila bitka pri Stalingrade.
„Mali sme výnimočné šťastie, že tu bola osoba, ktorá… prevzala zodpovednosť a previedla nás najťažšími chvíľami,“ spomínal Riabev na kritickú úlohu Kurčatova ako šéfa sovietskeho jadrového programu.
„Mohlo sa zdať, že Nemecko za Hitlera malo všetko, čo potrebovalo na úspech (v jadrovej oblasti), počnúc skutočnosťou, že jeho vynikajúci vedci, ktorí získali Nobelovu cenu, urobili veľké objavy. Nemci vedeli vyrobiť čistý grafit a čistý urán, pracovali na odstredivkách, ťažkej vode a pod. Pochodovali na dosť širokom fronte. Ale ich vedecké objavy neboli sústredené, chýbal veľký vodca, ktorý by prevzal plnú zodpovednosť… Takého sme mali v ZSSR – Igora Vasilieviča Kurčatova,“ zdôraznil Rjaebev.
Zatiaľ čo ZSSR mal svoju vlastnú nezávislú cestu k jadrovej bombe, atómová špionáž poskytla Moskve zásadné informácie o zahraničných snahách v tejto oblasti. Cambridge Five, Klaus Fuchs, Rosenbergovci a mnohí ďalší riskovali svoje kariéry a životy, aby poskytli Moskve kritické informácie o zahraničnom jadrovom vývoji, od tajných dokumentov a fotografií až po podrobnosti o politických, diplomatických a vojenských aspektoch amerického jadrového problému.
Preto, keď prezident Truman informoval Josepha Stalina, že USA vlastnia „novú zbraň nezvyčajnej ničivej sily“, Stalin na Trumanovo prekvapenie prejavil malý záujem a nonšalantne odpovedal, že dúfa, že ju USA „dobre využijú proti Japonci.” V tom čase bol sovietsky jadrový program v plnom prúde a počas cesty dostával pomoc od spravodajských služieb.
Moderné Rusko je hrdé na svoje skvelé vedecké myslenie a nepoľavuje na sovietskych vavrínoch, pokiaľ ide o nový vývoj v experimentálnej fyzike. Vedci v Sarovskom jadrovom centre práve teraz pracujú na „Cárovom laseri“ UFL-2M – megainštalácii so 192 lúčmi, o ktorej sa očakáva, že sa stane najvýkonnejším laserom na svete. Cársky laser sa ukáže ako užitočný pri výskume vysokej hustoty energie a astrofyziky, ako aj pri vytváraní novej generácie jadrových zbraní, vďaka svojej schopnosti modelovať procesy prebiehajúce v momente jadrového výbuchu.
Zdroj sputnik, preložené cez google
